• Váš košík je prázdny

Hucul


Huculský kôň


Domovinou hucula je Huculsko, kraj nachádzajúci sa vo východných Karpatoch - na Ukrajine cca. 60 % a v Rumunsku cca. 40 %. Je to výrazná horská oblasť, obývaná etnickou skupinou vrchárov Huculov, podľa ktorej dostal aj huculský kôň meno. S hrdosťou môžeme uviesť, že Slovensko bolo jeho súčasťou, v období keď Zakarpatská Rus bola súčasťou Slovenska. Z dostupných údajov vieme, že Huculi boli pastieri v Poloninách na samotách (vrchoch) kde pásli svoje stáda koní, oviec, kôz. Vyrábali mliečne produkty a tie nosili na malých húževnatých huculoch do nížin do obcí a miest. Národ to bol chudobný a živý a preto cestou späť keď mohli niečim si polepšili hlavne drobnými krádežami. Na malých koníkoch obratných v horách sa im veľmi šikovne podarilo ujsť v neprístupných horách. Samotný názov Hucul znamená
zbojník.   

Skupiny Huculov žili v horskom prostredí a zvykli si na tvrdé prírodne podmienky, preto aj kone, ktoré chovali sa museli prispôsobiť nielen prírodným podmienkam ale aj tvrdosti človeka. Len tak totiž mohli pri skromnej výžive a celkovo slabej starostlivosti robiť aj tie najťažšie práce. Huculské kone sú veľmi inteligentné, poznajú ľudí, horské cesty, sami sa dokážu chrániť pred divokou zverou. K domácim ľudom si vytvárajú blízky vzťah, sú im oddané, ale veľmi dobre a na dlho si zapamätanú zle zaobchádzanie. Pri náročných prechodoch sa ľudia spoliehajú na obozretnosť koňa, na jeho inteligenciu a nohy, ktoré s úplnou istotou prekonávajú všetky prekážky v ceste, dokonca aj také, na aké by si ani sám človek netrúfal. Možnosť existencie horského karpatského koňa na Slovensku sa nepredpokladala ani nepripúšťala, čo vyplývalo z nedostatku dôkazového materiálu. Prevládal názor, že prvého domáceho koňa priviedli na naše územie cudzie národy. V súčastnosti máme k dispozícii historické hmotné dôkazy o existencii divokého koňa na území severného Slovenska. V roku 1933 uverejnili spravu o prvom objave pozostatkov divokého koňa - v Karpatskej kotline v Gánovciach v okr. Poprad. V roku 1964 uverejnil Z. Schmidt správu o objave pozostatkov divokého koňa v travertínovom lome vo Vyšných Ružbachoch. Kostrové pozostatky a odtlačky kopýt koňa pochádzajú zo staršieho pleistocénu, z obdobia asi 700 000 až 245 000 r.p.n.l. Vychádzajúc z uvedených dôkazov môžeme povedať, že aj v karpatskej časti Slovenska sa choval horský kôň na podklade tarpana, čo nás oprávňuje označiť huculského koňa za autochtónne plemeno Karpát.         

Vznik plemena sa nedá historicky doložiť k nejakému presnému dátumu, prebiehal behom niekoľkých storočí s existenciou divokého koňa tarpana. V dobe Rakúsko - Uhorska sa začalo so systematickým chovom huculského koňa, a to predovšetkým pre účely armády. Od tej doby sa vedú záznamy o plemenitbe a pochádzajú z nej aj najstaršie kmene huculského koňa. Československá republika prevzala po svojom vzniku v roku 1918 časť chovného stáda rakúsko - uhorskej armády a pokračovala v chove. Plemeno slúžilo v bývalých armádach, rakúsko - uhorskej, československej i slovenskej, v horských útvaroch ako nosné zviera nielen ťažkých guľometov, ale i rozložených horských diel a iného materiálu. Starí vyslúžilci rozprávali, že huculský kôň sa skrčil, aby uľahčil vojakom naložiť ťažký náklad. Zo zmenou hospodárskych a technických podmienok po 2. svetovej vojne došlo vo všetkých krajinách k redukcii a neskôr k rozpadu chovu. Koncom 60 rokov sa počet huculských koní znížil natoľko, že hrozilo úplne vyhynutie tohto plemena koní z povrchu planéty. Vo všetkých tradičných krajinách chovu huculského koňa nebolo v tej dobe viac než 300 kusov.           Z odborného hľadiska ide o veľmi cennú pamiatku a zároveň o potencionálny zdroj nepoškodenej genetickej informácie. Huculský kôň bol preto v roku 1979 zaradený do chráneného genofondu pôvodných a primitívnych plemien hospodárskych zvierat FAO. V roku 1994 bola založená Medzinárodná federácia huculského koňa HIF (Hucul International Federation), ktorej účelom je vytvoriť kvalitný odborný rámec pre ďalší chov, odpovedajúci jeho historickej, hospodárskej a vedeckej hodnote. Tým sa vytvárajú podmienky pre medzinárodnú spoluprácu na záchrane a uchovaní vzácneho hucula.

Dnešný typ hucula má viacero línií:

A: Rakúsko - uhorské línie:

  1. Línia Hroby - zakladateľ bol žrebec Hroby narodený v roku 1895 v zemskom chove v Rumunsku. Výraz Hroby znamená hrubý, veľký. Pokračovateľ línie Hroby I. narodený 1908 pôsobil v roku 1913 - 1914 v žrebčíne Luczina, odtiaľ bol huculský chov v prvých týždňoch vojny evakuovaný do Waldhoffu v Dolnom Rakúsku. Po roku 1922 sa žrebec stal pepinierom topoľčianskeho žrebčína. V československom chove pôsobil až do roku 1934. Línia Hroby je v žrebčínoch Luczina i Topoľčianky zastúpená dodnes a medzi oboma žrebčínami došlo k vzájomným výmenám.
  2. Línia Goral - zakladateľ žrebec Ghoral narodený 1899 vykúpený z halického zemského Jeho potomok Goral I. nar. 1913 sa stal zakladateľom československého chovu. Táto línia sa udržala dodnes . Popri importu z Rumunska došlo v topoľčianskom žrebčíne I k zaradeniu žrebca importovaného z vtedajšej Ukrajinskej sovietskej republiky, a to žrebca BAJÁN nar. 1946 v Turji Remety ktorý pôsobil v Topoľčiankach v roku 1958 - 1959 ako pepinier Goral IX a mimo toho i v slovenskom zemskom chove pod svojim pôvodným menom Baján. Neskôr bol z poľského žrebčína Šiary získaný žrebec Lemesz narodený 1978 po Elfovi a Gazele, ktorý pôsobil v Topoľčiankach v rokoch 1984 - 1995 ako Goral XIV.

Ideálny typ huculského koňa predstavovali až potomkovia žrebcov Hroby a Goral.

B: Medzivojnové línie:

  1. Línia Gurgul - bola založená v topoľčianskom žrebčíne žrebcom Gurgul narodený 1924 na východnom Slovensku. V rokoch 1934 - 1937 bol prevedený neúspešný pokus preniesť líniu do žrebčína Luczina a to žrebcom Gurgul nar. 1930 v Topoľčiankach.
  2. Línia Oušor - zakladateľom bol žrebec Oušor nar. 1929 v Rumunsku. Tento žrebec založil významnú líniu, ktorá bola v roku 1957 prenesená žrebcom Oušor -5 nar.1944 do Československa. Žrebec pripúšťal v žrebčíne na Muráni v rokoch 1957 - 1962 a stal sa zakladateľom tejto línie v Československu.
  3. Línia Pietrosu - zakladateľ žrebec Pietrosu nar. 1930 v Rumunsku. Do československého chovu prenikla táto línia prostredníctvom kobyly Goral IV-7 narodenej v Rumunsku, ktorá bola pre topoľčianske stádo zakúpená ako žrebná.
  4. Línia Príslop - zakladateľ žrebec Príslop nar. 1932. Žrebec sám pôsobil ako pepinier iba v r. 1936 - 1937, línia je však zastúpená dodnes. V r. 2000 bola prinesená žrebcom Príslop nar. 1995 do topoľčianskeho chovu.

C: Povojnové línie:

Línia Javor - v snahe predísť príbuzenskej plemenitbe bol po 2. sv. Vojne v Topoľčiankach prevedený pokus založiť novú líniu huculského koňa. K tomu účelu bol vybratý z pozostatkov koní nemeckej armády vo vojenskom žrebčíne v Hostouni bilgorajský žrebec s 25 % podielom krvi arabského 1/1 Bachmat. Bachmat bol zaradený ako topoľčiansky pepinier pod novým menom Javor po r. 1952 pripúšťal aj v zemskom chove. Do topoľčianskeho stáda matiek boli po ňom zaradené 4 kobyly a do zemského chovu celkom 12 žrebcov, z nich posledný bol vyradený v r. 1963. Vplyv tohto žrebca bol z chovu hucula postupne eliminovaný.

Charakteristické črty hucula:

-nižší vzrast, svalnaté telo, krátke nohy, pevné kopyta, hlava je masívnejšia s mohutnými žuchvami, krk je silný, svalnatý, kohútik menej výrazný. Chrbát je pevný, rovný, bedrá krátke a dobre viazané. Zadok je kratší, široký a mierne sklonený. Najčastejšie je hnedák všetkých odtieňov, plavák, myšiak, menej vraník bez odznakov. Môžu sa vyskytovať aj ryšiaci. Po divokom predkovi zdedili výrazný úhorí pás, často oslí kríž a zebrie pruhy na nohách. Majú hustú hrivu a chvost, vlásie je hrubšie na koreni chvosta je štetka z krátkych vlasov. Chvost často splýva až k zemi. Výška od 137 - 145 cm, hmotnosť 400-460 kg. 2X do roka mení srsť v závislosti od obdobia, pred zimou mu narastie až 5-6 cm dlhá srsť, s príchodom jari vypadáva mení sa na hladkú a lesklú. 


Tarpan

Hucul potomok divého tarpana

V strednej a východnej Európe žil od nepamäti menší druh koňa - Tarpan. Obýval nehostinné stepy , tundry a lesy. Celkové zhoršovanie životných podmienok, rozširujúci sa chov hospodárskych zvierat i občasné pytliacke lovy spôsobili, že tarpani stále ubúdali. Od polovice 19. storočia sa stali už vzácnymi a málo sa ich dostalo do zajatia. V roku 1854 bol ulovený žrebček tarpana na panstve kniežaťa Obolenského. Bol odkojený domácou kobylou, keď mal 4 roky vykastrovaný a v roku 1862 prepravený do Zoologickej záhrady v Moskve. O rok neskôr bol predaný do Sankt Peterburgu do majetku ruskej Akadémie vied. Zviera uhynulo v roku 1868. Jeho úplná kostra sa uchovala v zbierkach Zoologického ústavu Akadémie vied v Sankt Peterburgu. 

Na jar roku 1866 išiel správca panstva po Zagradovskej stepi na kontrolu stáda oviec. Cestou uvidel sedem členné stádo tarpanov. Keď sa k zvieratám priblížil, šesť z nich sa dalo na útek, len jedna kobyla zostala stáť na mieste. Z niekoľkých metrov uvidel, že jej pri nohách leží čerstvo narodené žriebä. Zdvihlo sa síce, ale nemohlo ešte bežať za matkou, u ktorej bol strach z človeka silnejší než materský pud. Žrebček bol odchytený a odkojený domácou kobylou. Aj keď bol od prvej hodiny svojho života v styku s človekom, žrebček sa povahovo líšil od všetkých domácich koní. Kopal a kúsal aj kone, s ktorými bol trvale v stajni, abolo veľmi ťažkého naučiť ho chodiť aspoň pod sedlom. Bol ale neobyčajne rýchly a vytrvalý. Roku 1880 ho už ako kastrovaného na Voroncovove statku objavila komisia ruského Ministerstva poľnohospodárstva a získala koňa pre moskovskú zoologickú záhradu. Tá sa ale musela zaviazať, že po uhynutí dá kadáver Zoologickému múzeu moskovskej univerzity k preskúmaniu kostry a vnútorných orgánov. Tarpan uhynul v roku 1887. Čo sa stalo so zbytkom stáda, nevieme.

Asi 30 km od stanici Askania Nova na južnej Ukrajine žila v roku 1870 kobyla tarpana. 30 000 hektárov stepi nebolo vôbec obhospodarovanej. Používala sa len ako pastviská alebo na pokos sena. Stádo domácich koní statkára Durilina sa tu páslo po celý rok, ako bolo zvykom, pod šírym nebom. Keď nebol nikto z pastierov na blízku, prichádzala tarpanka k tomuto stádu a pásla sa s nimi. Ako náhle sa objavil pastier, kobyla sa vzdialila a žila samostatne. Bola vždy opatrná a plachá. Zatiaľ čo domáce kone v ľahu odpočívali, kobyla vždy stála. Časom sa stávala krotkejšia. Keď sa priblížil človek, už neodbiehala tak ďaleko a keď bolo stádo zaháňané k napájadlám, neutekala hlboko do stepi, ale zdržiavala sa len v bezpečnej vzdialenosti. Takto bola pozorovaná 3 roky.

Za tú dobu sa jej narodili dve žriebätka. Ich otcom bol žrebec z domáceho chovu. Jedno žriebä bolo podobné matke, druhé skôr podobné otcovi. Obidve boli chytené a v dospelosti sa vyznačovali veľkou vytrvalosťou.

Divoká kobyla sa postupne stala tak dôveryhodnou, že v zime chodila s domácimi koňmi do ohrady, kde bolo seno na prikrmovanie. Raz dokonca vošla aj do stajne. Tak vlastne bez pracného chytania upadla do zajatia. To však znášala veľmi zle. Skákala na žľaby, zraňovala sa o brvná a niekoľko dní sa vôbec nedotkla potravy. Nakoniec musela byť umiestnená v malom boxe, kde nemala takú možnosť pohybovať sa. Tam zostala do jari a porodila ďalšie žriebä. Durilin si myslel, že už je dosť zdomácnená a že i žriebä ju bude pútať k statku. Preto ju pustil na pastviny. Ako náhle sa však kobyla dostala na slobodu, s hlasitým erdžaním sa rozbehla tryskom po stepi. Za nejaký čas sa vrátila, vzala so sebou žriebä a zmizla z Durilinovho stáda.

Neskôr sa objavila u Agaimany. To bolo vítanou príležitosťou pre mužov, aby na ňu zorganizovali lov. Nechceli kobylu zabiť, ale len vyskúšať rýchlosť a vytrvalosť vlastných domácich koní. Rozostavili sa s nimi po stepi a kobylu si navzájom nadháňali. Tá však bez viditeľnej námahy ľahko prenasledovateľom unikala. Step bola vtedy pokrytá snehom a ľadom. Všetky nerovnosti kobyla preskakovala s neobyčajnou ľahkosťou obratnejšie než domáce kone. Nanešťastie ale pri jednom skoku zapadla do ľadovej pukliny a zlomila si prednú nohu. Bola na saniach prevezená do Agaimany a ošetrená. No aj tak po niekoľkých dňoch uhynula. Bolo to v roku 1978 na Božie narodenie. Taký bol koniec posledného divokého koňa v južnom Rusku. Nezachovala sa z neho ani koža, ani kostra.

Bol to koniec tarpanov vo voľnej prírode vôbec.

Zdá sa však, že túto kobylu nemôžeme pokladať za úplne posledného žijúceho jedinca svojho druhu. Z jari v roku 1934 dostal známy ruský zoológ dopis, že v dobe prvej svetovej vojny bol pozorovaný na statku Dubrouka starý žrebec tarpana, ktorý bol chovaný ako plemenník v stáde jedenástich kirgizských kobýl. Žrebca údajne kúpil ako malé žriebä miestny pastier od nemeckých kolonistov, keď neveľké stádo, z ktorého zviera pochádzalo, padlo za obeť lovcom. Žrebec bol už dosť starý, narodil sa pravdepodobne na prelome 80. a 90. rokov 19 stor. V tej dobe bolo tiež vybité jeho rodné stádo. Žrebec sám uhynul za občianskej vojny v roku 1918 alebo 1919 a prispel ku spestreniu jedálnička miestnych mužov.                

 Tarpan bol v kohútiku vysoký 130- 135 cm. Hlavu mal krátku, nos priamy, čelo ploché, uši krátke a špicaté. Pomerne vysoko nasadený krk bol priamy a úzky. Jemné stavané telo niesli suché končatiny s vysokým úzkym kopytom. Celkové zfarbenie tarpana bolo sivo myšacie, len v okolí huby a spodnej časti tela svetlejšie. Na chrbte mal kôň tmavý úhorí pas a na končatinách zebrovanie. Hriva a chvost boli čierne.           

 Skutočnosť, že tarpani druhej polovice 19. stor. niektorými znakmi vybočovali z našeho popisu, nie je dôvod k tomu, aby sme zavrhli ich divoký pôvod. Aj u posledných jedincov bol príliv domácej krvi malý. Prípady, keď žrebec tarpan odvádzal do svojho stáda domáce kobyly, boli ešte zveličované mužmi, aby mali dôvod divoké kone prenasledovať. A nie každý odchod domácej kobyly znamenal jej nenávratnú stratu. Žrebná alebo aj so žriebätkom sa často vrátila domov. Okrem toho sa polokrvný žrebček v stáde tarpanov aj tak nemohol uplatniť vedľa divokého žrebca. Môžeme preto súhrne povedať, že vplyv domácich koní na populáciu tarpanov bol rozhodne menší než vplyv tarpana na domáce kone. Boli tu i tak hovoriac hodnoty úžitkové. Tarpani vynikali z chovateľského hľadiska veľmi cennými vlastnosťami. Boli temperamentní, rýchli a vytrvalí, nevyberavý na potravu, odolní voči chorobám a zime. To všetko ich priamo predurčovalo k tomu, aby sa aspoň podieľali na vzniku nenáročných a všestranných plemien koní, keď už sa sami pre svoju neskrotnosť plne uplatniť nemohli.

Rokoš

Gunali (1933) píše, že kríženci medzi divokými a domácimi koňmi preukazovali vysoké pracovné kvality a výnimočnú vytrvalosť. Z našich skúseností možeme však potvrdiť skôr druhú stránku tejto charakteristiky.

Dňa 28.6.1950 bola k žrebcovi koňa Převaského menom Urán v pražskej ZOO pripustená myšacio sfarbená kobyla bilgorajského plemena menom Runa. Dňa 25.5.1951 porodila kobyla zdravého žrebčeka. Dostal meno Tarpan - Rokoš. Presne vo veku 5 mesiacov bol odstavený a odchovaný s ostatnými žriebätkami. Dňa 2.10. 1954 ho poslali aj so svojou matkou do Výskumnej stanici pre chov koní v Zlobinách pri Bánovciach nad Bebravou, kde prešiel 9 mesačným výcvikom a absolvoval výkonnostné skúšky podľa smerníc pre horské kone. V priebehu výcviku bol ustajnený v boxe v spoločnej stajni s ostatnými žrebcami. V práci pod sedlom znášal záťaž výcviku ako ostatné kone. Terénnu a dištančnú jazdu absolvoval s predpísanou záťažou bez prestávok, prevažne v kluse s veľmi dobrými fyziologickými výsledkami. Skúšky spoľahlivosti v ťahu absolvoval podľa smerníc, ale nebol ochotný zdolávať vyššiu váhu. Už pri výcviku bol nízko hodnotený v charakterových vlastnostiach: ťažko znášal prítomnosť žrebcov aj valachov. V exteriéri Rokoš v sebe spojoval znaky obidvoch rodičov s prevahou znakov koňa Převalského. Bol to svetlý plavák s tmavším čelom a nosom, výrazným úhorím pruhom a tmavými sponkami. Stavbu tela mal silnú. Vynikajúca bola kvalita (tvrdosť) rohoviny kopýt.

Šesť ročný Rokoš bol priradený Štátnemu žrebčínu v Prešove ako zemský plemenník a na dobu neurčitú dňa 18. 5. 1957 požičaný Štátnym lesom Muráň. Na železničnej stanici sa snažili Rokoša vyložiť ale nemohli ho z vagóna dostať von, a tak sa uvažovalo o rozobraní strechy, alebo o vniknutiu do vagóna oknom , nasadnutiu na žrebca a opustenie vagóna týmto spôsobom. Nakoniec sa aj tak stalo avšak niekoľko metrov od vlakovej stanice žrebec vykopol neďaleko stojacemu autobusu (osadenému ľuďmi) okno.

Ako plemenník pôsobil Rokoš v Muráni v rokoch 1957 - 1962 a pripustil celkom 26 kobýl z toho 21 (19 huculských a 2 norické ) porodili žriebätka, takže žrebec vykazoval vysokú oplodňovaciu schopnosť. Samčie potomstvo bolo všeobecné značne nervózne a ani kastrácia nepotlačila zlý charakter. Samičie malo kľudnejšiu povahu. Do chovu bol zaradený ale len jeden jediný Rokošov potomok - kobyla.

Aj ako pepinier bol Rokoš ťažko zvládateľným koňom. Ing. Duruttya o ňom píše: žrebec najradšej chodil po zadných, a to i s jazdcom. Keď bol v boxe klasického prevedenia, postavil sa na hornú drevenú časť a kúsal do chrbta susedného žrebca. Žrde v jeho stajni sa vymieňali každý druhý deň. Dokázal za noc vyhrabať aj kubíkovú jamu. Bez výstrahy si ľahol aj s jazdcom a pomáhalo len naliať mu vodu do ucha. Raz za rok sa žrebcovi podliali oči krvou a vtedy sa bolo lepšie k nemu nepribližovať. Asi rok po jeho príchode na Muráň v zúrivosti s rozbehom narazil hlavou do betónovej rímsy čím si oskalpoval časť hlavy od čela po medziušný val, hodinu ležal a všetci si mysleli, že už je po ňom, nestalo sa tak. Keď bol zúrivý pomáhalo jedine vyliať na neho vedro vody. Jeho ošetrovateľ Ferko Kanoš s povolením vedenia žrebčinca raz absolvoval celodennú vychádzku v sedle po kopcoch v dĺžke 85-90 km, a keď úplne zničený odsedlával žrebca, ten mal ešte toľko síl, že vyhodil zadkom a ušiel z dvora vybehať sa po lesoch.

V roku 1963 bol Rokoš pre zle charakterové vlastnosti vyradený z chovu a predaný ZOO v Bratislave. Ani to sa ale neobišlo bez problémov. Z vlakovej stanice nemal 4 dni kto žrebca odtransportovať. Nakoniec sa tak stalo keď v skorých ranných hodinách VB zorganizovala presun, pričom F. Kanoš z Murána viedol koňa ulicami na ruke. Výsledok: rozbitý výklad mliekárne, keď žrebec uvidel v skle ,,konkurenta,,. V zoo žil Rokoš necelý rok, za tu dobu stačil pokúsať 3 návštevníkov, preto bol vykastrovaný, ale to však len jeho povahu zhoršilo. Z jara 1964 bol Rokoš vrátený do svojho rodného ústavu - do Slatiňan. Tam však už dlho nepožil. Dňa 13.8. 1964 bol utratený na jatkách. Nezachovalo sa z neho nič.

Divoký kôň môže byť za istých okolností zlepšovateľom niektorých vlastností, prípadne telesných znakov domácich koní. Musíme však mať na zreteli obmedzený výber domácich plemien koní vhodných pre takéto pokusy a nesmieme zabúdať na povahové vlastnosti krížencov.

K vyhynutiu Tarpana došlo v úplnej tichosti, bez toho, aby sa tým vedecký svet nejak vzrušoval. !!! A predsa išlo o nenahraditeľnú stratu veľkého zvieracieho druhu a bez pochýb i o stratu kultúrnu. Veď aj človeka, ktorý nemá zvláštny vzťah k živej prírode, zamrzí pri vedomí, že v dôsledku civilizácie zmizlo z európskeho kontinentu i z povrchu zemského zviera, ktoré vo svojom zdomácnenom stave pomáhalo civilizáciu tohto svetadielu budovať.