Sindy

GORAL XIV – 38

Otec: 190 Goral XIV

Matka: 306 Goral XII – 7

Sindy sa narodila 3.4.1994. Kúpili sme ju z Kremnice v roku 2001 ako 6 ročnú. Hneď po dovezení sa veľmi dobre zaradila do stáda. Bola dobre jazditeľná, mala veľký skokový talent, ktorý sa ale na Sihle nerozvinul. Nešťastnou náhodou raz zjedla celý balík chloramínu a to jej narušilo zažívací systém čo spôsobovalo časté a ťažké koliky. Bola medzi deťmi obľúbená. Dobre ovládateľná a pohyblivá. Využívala sa na tábory a turistiku. Na Sihle sa jej narodili 4 žriebätká: Slavo, Paľo, Kráska a PríslopI-13. Po ťažkej chorobe, 8.3. 2009 nás navždy opustila.

Komentáre:

Monika: So Sindy som zažila veľa, no na jednú vec nikdy nezabudnem. Na jednej vychádzke, keď som v cvale zdvihla ruky do výšky, pustila oťaže…… cítila som sa taká slobodná. Znamenalo to pre mňa nesmierne veľa. Úžasná dôvera medzi koňom a človekom.

Claudia: Aj keď som toho so Sindy moc nezažila, mala som ju veľmi rada. Nepoznala som ju tak dlho ako som chcela, ale aj tá chvíľka stačila nato, aby si u mňa v srdci našla krásne miesto. :-)

Môj najlepší zážitok so Sindy bol asi ten, keď sme na ihrisku skákali spolu bez sedla. Neviem prečo, ale verila som jej, aj keď som ju nepoznala. Dôverovala som jej , že mi pred skokom nezastaví, ale skočí ho. Bola to veľmi charizmatická kobylka, ktorá si vedela získať srdcia. :-)

Milan: Sindy ma prekvapovala v množstve zážitkov. Jedným z najväčších zážitkov bol prvý skutočný trysk, pretože bola spomedzi huculov veľmi rýchla – ako raketa. Druhý zážitok je, keď sme boli so Sindy a Pejou 120 km v Banskej Bystrici a späť cez Poľanu.

Veronika: Keď Sindy dostala prvú koliku bola tak slabá, že sme ju museli dvíhať na nohy. Pamätám si, že nám vtedy pomáhali aj elektrikári, ktorí v tej dobe robili elektrické vedenie na našom pozemku. V sobotu 7.3.2009 dostala druhú silnú koliku a postaviť sa nám ju podarilo iba na 10 minút. Polovicu dňa sme strávili podávaním 7 l infúzií. V ten deň bolo dosť chladno a vrecia s infúziou sme museli zohrievať v horúcej vode, takže som nič iné nerobila len som v kuse v kanvici zohrievala vodu a nosila ju k boxu. Večer asi okolo 21:00 som jej urobila čaj, poriadne som sa obliekla a robila som jej spoločnosť. Keď mi už bola riadna kosa okolo jednej v noci som sa vybrala do slamenného domu. O 6 ráno som vstala, bežala som k Sindy do boxu, už z diaľky bolo počuť ako hlasno dýcha. V kútiku duše som sa potešila, že žije. Keď som k nej prišla, ležala kľudne na zemi. Sadla som si k nej a hlavu som si položila do lona. Jej veľké oko sa úprimne dívalo na mňa. Asi po 10 minútach sa jej stav viditeľne začal zhoršovať a ja som začala tušiť, čo sa vlastne deje. Zobrala som rýchlo mobil a volala som Milanovi, že ak sa chce so Sindy rozlúčiť nech sa ponáhľa. Keď prišiel Milan, poďakoval jej za všetko, čo pre neho urobila. Možno mi neuveríte, ale z toho jej veľkého oka vyšla veľká slza. Posledný krát sa nadýchla a odišla navždy.

Dodnes mám pocit, že čakala, kým k nej prídeme, aby sa mohla aj ona rozlúčiť a tak spokojne odísť. Bol to pre mňa veľmi emocionálny a zároveň krásny zážitok, aké veľké môže byť priateľstvo medzi človekom a koňom aj v takej chvíli ako je smrť. Som rada, že som tam mohla vtedy byť.